Keď sa nebudem starať o svoje telo

6.4. 2018 Michaela Huljaková 286x

V minulosti som sa bála robiť zmeny. Vždy som ich robiť chcela, ale bála som sa, že ďalšia zmena bude dôkazom toho, že to predtým vlastne bolo nesprávne, že som sa pomýlila, že som to NEvedela a bola to CHYBA.

Odjakživa som ale typ, čo stále niečo mení, pretože stále niečo nové skúša. Život je pre mňa jedna samá výzva a ja tie výzvy milujem. Možno ma na zmeny pripravoval môj život už od malička, pretože som ich zvládla a prežila naozaj veľa.

Od začiatku samé zmeny

…do roku a pol to bol život v meste u babky s maminou, potom zmena a na kratší čas život na dedine s prababkou.  Ocino si v tom čase vykonával povinnosť výkonu základnej vojenskej služby, ktorá trvala dva roky… potom zmena a na kratší čas život na dedine s prababkou. Opäť ďalšia zmena a život na novom mieste s ocinom, ktorý sa po 2 rokoch vrátil domov a nastúpil do zamestnania. Veľmi sme sa nepoznali, keďže na návštevy domov mohol prísť raz za dva mesiace, ale musel sa o mňa postarať, kým mamina potrebovala doštudovať. Namiesto babky rodičom so mnou teraz vypomáhala otcova teta. Jasle, škôlka, koniec mamininej školy a my dve opäť spolu u babky a odtiaľ až do dospelosti ešte 9 sťahovaní, zmena základnej školy, zmena gymnázia a v gymnáziu kvôli zdravotným problémom som začala študovať v jednej triede a skončila štúdium v inej triede. Na jeden rok som totiž mala prerušené štúdium. To by snáď ani možné nebolo, aby sa mi takýto spôsob života  nezapísal „pod kožu“.

Všetky moje zdravotné problémy sa začali v puberte

Najväčšie výzvy však začali v čase mojej puberty, keď sa spustili všetky moje zdravotné problémy. Nebolo ich málo, vystačia na samostatný blog. Veľa nemocníc, veľa vyšetrení, veľa strachu a sĺz.

Ponúkaná cesta sa mi ale nepáčila a ja som možno aj vďaka príprave z detstva prišla vo svojich 16 tich rokoch na to, že to chce zmenu.

Mať doma osvieteného lekára to je dar. Ja mám takých troch: maminu, dedka a tetu.

Klasická liečba sa nekonala, vydala som sa inou cestou. Cestou za zdravím, cestou alternatívnej medicíny.

A tá vyžadovala odo mňa zmeny. V prvom rade v jedle. A to bola mega výzva. Ďalší blog vám napíšem o tom, čo som jedla ako dieťa…

Vďaka týmto mojim zážitkom som na vlastnom tele pochopila, pocítila a aj uvidela, akú rolu zohráva to, čo posielame vo forme stravy nášmu telu. Ako vraví moja blízka priateľka: „Naše telo je náš chrám.“ A rečou 10 ročného veľmi vnímavého a múdreho dieťaťa (a takými sú vlastne všetky deti):

„Keď sa nebudem starať o svoje telo, v čom budem žiť?“

Ja veľmi vďačím životu a mojej mamine za to, že objavila fínsku farmaceutickú firmu a jej vysoko kvalitné doplnky výživy, a tiež že objavila vtedy aj v Bratislave pôsobiaceho, českého lekára Josefa Jonáša. Na týchto dvoch miestach sa začala moja cesta. Nie cesta automatického počúvania, nie cesta preloženia zodpovednosti za moje zdravie z klasických lekárov na doplnky výživy a alternatívu. Ale cesta môjho skutočného, hodnotného a celoživotného štúdia.

Štúdia vlastného tela, neskôr aj vlastnej duše a emócií a totálne prevzatie zodpovednosti za vlastné zdravie.

A ja som sa rozhodla o tejto mojej životnej ceste napísať viac. Niekoho to bude inšpirovať, motivovať, niekoho to bude pohoršovať, ale najväčší zmysel to bude mať pre mňa. Pretože si vďaka tomu, opäť raz pripomeniem, aké cenné je pre mňa zdravie a hlavne – PREČO.

Komentáre